Hyperaktívne dieťa vyžaduje špeciálny prístup a trpezlivosť
Čo znamená mať „hyperaktívne" dieťa a ako s tým citlivo pracovať
Detská energia je niekedy doslova nákazlivá – skákanie z gauča, otáčanie sa okolo vlastnej osi, nekonečné otázky a smiech, ktorý sa rozlieha po celom byte. Ale čo keď sa zdá, že toho pohybu, zvukov a impulzivity je predsa len trochu viac než zvyčajne? Otázka „máme doma hyperaktívne dieťa?" začína v hlave vŕtať už v batolivom veku, niekedy dokonca ešte skôr, keď maminka opisuje, ako sa dieťa neúnavne hýbalo už v brušku.
Keď nepokoj presahuje hranicu bežnosti
Každé dieťa je iné. Niektoré je pokojnejšie, iné živšie, ďalšie potrebuje neustály podnet. Nie je preto jednoduché hneď povedať, kedy ide ešte o normálny temperament a kedy už sa môže jednať o hyperaktivitu. Obzvlášť v ranom veku, napríklad okolo dvoch rokov, je diagnostika sťažená – deti sa stále učia kontrolovať svoje správanie, emócie a pozornosť.
Napriek tomu existujú určité príznaky hyperaktívneho dieťaťa, ktoré môžu rodičom napovedať, že by mohlo byť vhodné poradiť sa s odborníkom. Medzi typické prejavy patrí:
- výrazná nepozornosť – dieťa sa nedokáže sústrediť ani krátko, rýchlo preskakuje od jednej aktivity k druhej
- neschopnosť sedieť chvíľu v pokoji, aj pri aktivitách, ktoré má rado
- impulzivita – koná bez premýšľania, skáče do reči, nečaká na svoju radu
- časté prerušovanie dospelých aj detí, zasahovanie do hier ostatných
- výbušnosť, problémy s reguláciou emócií, časté záchvaty hnevu alebo plaču
Je dôležité si uvedomiť, že tieto znaky sa môžu vyskytovať aj u zdravých, živých detí. Kľúčovým faktorom býva miera a dopad na každodenný život – teda či správanie dieťaťa výrazne narušuje jeho vzťahy, učenie či rodinný život.
Prvé signály už v tehotenstve?
Mnoho žien opisuje, že mali pocit, že ich dieťa bolo „nepokojné už v brušku". Hoci tieto subjektívne vnemy nie sú diagnostickým kritériom, niekoľko výskumov naznačuje, že nadmerný pohyb plodu môže byť skorým indikátorom vyššej aktivity dieťaťa po narodení. Napríklad štúdia publikovaná v odbornom časopise Developmental Psychobiology uvádza, že frekvencia pohybov plodu môže korelovať s temperamentom dojčaťa, vrátane zvýšenej reaktivity a motorickej aktivity.
To ale neznamená, že každé „divočenie" v brušku musí predpovedať ADHD. Aktívny plod je často znakom zdravého vývoja. Napriek tomu môže byť výrazná nepredvídateľnosť a intenzita pohybov jednou z mozaík skorých signálov, ktoré stojí za to sledovať s odstupom času.
Keď dvojročné dieťa nezastaví
Možno si rodičia všimnú, že už hyperaktívne batoľa vo veku dvoch rokov sa nevie zabaviť hračkou dlhšie než pár sekúnd, neustále behá, niečo zhadzuje, všade lezie, a pri pokuse o pokojnejšiu aktivitu alebo čítanie rozprávky inštinktívne uteká preč. Takéto správanie môže byť náročné ako pre rodičov, tak pre samotné dieťa, ktoré nedokáže svoju energiu nasmerovať.
V tomto veku nie je možné stanoviť diagnózu ADHD s istotou – vývoj detského mozgu je v plnom prúde a mnohé prejavy môžu do troch rokov veku zmiznúť. Napriek tomu je dobré sledovať vzorce správania, hovoriť s pediatrom a prípadne začať s jednoduchými metódami, ktoré dieťaťu pomôžu upokojiť sa a regulovať svoje impulzy.
Ako upokojiť hyperaktívne dieťa bez kriku a trestov
Každý rodič to pozná – keď dieťa zúri, povedať mu „upokoj sa" väčšinou funguje asi rovnako, ako chcieť po vlnách, aby sa prestali hýbať. A práve u detí, ktoré sú prirodzene aktívne a impulzívne, je extrémne dôležité zamerať sa na to, aby mali okolo seba prostredie, v ktorom sa môžu zorientovať, upokojiť a postupne učiť pracovať so svojím telom i emóciami.
Základom je denná štruktúra a určitá predvídateľnosť. Keď dieťa vie, čo ho počas dňa čaká, nedostáva sa tak ľahko do stresu. Táto stabilita mu pomáha cítiť sa bezpečnejšie – či už ide o pravidelný čas jedla, spánku alebo hrania. Prehľadnosť a rutina skrátka robia zázraky, zvlášť u detí, ktoré majú energie na rozdávanie. Potvrdzuje to aj článok o tom, ako zvládať stres, ktorý nájdete tu.
Vyskúšajte naše prírodné produkty
Možno vás to prekvapí, ale pohyb nie je nepriateľ – naopak. Nejde o to deti „unaviť", ale ponúknuť im zmysluplný pohyb. Skákanie na trampolíne, lezenie po lane alebo len prechádzka lesom často fungujú výborne. Deti si tak nielen vybíjajú prebytočnú energiu, ale zároveň si zlepšujú motoriku a učia sa vnímať svoje telo. A pokojne môžete skúsiť aj detskú jogu – bude to zábava pre všetkých.
Keď už sa dieťa dostane do poriadneho víru emócií, je fajn mať doma svoje „pokojové miesto". Nejaký pohodlný kút s vankúšmi, knihami alebo trebárs zenovým pieskoviskom môže byť účinným útočiskom. A čo tak dychové cvičenia – napríklad fúkanie do pierka alebo bublifuku. Jednoduché techniky, ktoré ale majú reálnu silu dieťa upokojiť.
Úlohu hrá aj to, čo dieťa je. Niektoré deti totiž reagujú citlivo na umelé farbivá, cukry alebo konzervanty, ktoré môžu zbytočne „rozhúpať" ich nervovú sústavu. Zdravá strava postavená na bielkovinách, zelenine a omega-3 mastných kyselinách pomáha udržať energiu vyrovnanejšiu. Pozrite sa na viac informácií o omega-3.
A nakoniec – empatia a trpezlivosť sú kľúč. Je dôležité si uvedomiť, že niektoré prejavy správania nie sú schválnosť, ale dôsledok vývojovej fázy. Mozog detí proste ešte nie je dostatočne vyzretý, aby zvládali sebaovládanie tak, ako by sme si priali. Ako hovorí psychologička dr. Laura Markham: „Deti sa nesprávajú zle, pretože by chceli. Správajú sa tak, pretože ešte nevedia lepšie." A práve na nás dospelých je ukázať im cestu – trpezlivo a s porozumením.
Nie sme v tom sami
Každý rodič, ktorý čelí každodennému kolotoču s veľmi živým dieťaťom, pozná pocity vyčerpania, frustrácie, ale aj obrovskej lásky. Pomáha vedieť, že v tom nie ste sami. Existujú podporné skupiny, odborníci na detský vývoj a tiež komunitné centrá, kde sa deti môžu vyblázniť v štruktúrovanom prostredí a rodičia nájdu pochopenie a inšpiráciu.
Príkladom môže byť príbeh pani Moniky z Brna, ktorej dvojročný syn bol opisovaný ako „nezvládnuteľný" aj v detskom kútiku. Po konzultácii s detským psychológom a zavedení predvídateľného denného režimu, pravidelného pohybu a krátkych relaxačných techník, sa situácia postupne upokojila. "Nezmenilo sa to cez noc," hovorí, "ale zrazu sme sa na seba obaja tešili viac. A to bolo najdôležitejšie."
Hyperaktivita nie je koniec sveta, ale výzva, ktorú možno zvládnuť s trpezlivosťou, porozumením a láskavým vedením. Ide o to nájsť rovnováhu medzi rešpektom k temperamentu dieťaťa a vedením k pokojnejším formám sebavyjadrenia.
A nakoniec – nie každé živé dieťa je hyperaktívne. Ale každé dieťa potrebuje pochopenie.
